Ďakujem za ĽUDSKOSŤ, LÁSKU a POCHOPENIE

Pán Ľudovít bol našim pacientom, ktorého sme prijali do Hospicu Milosrdných sestier v Trenčíne v konečnom štádiu onkologického ochorenia a náš tím dlho hľadal, čím by dokázal pánu Ľudovítovi vyčarovať na tvári úsmev  ... a podarilo sa. Zistili sme, že rád hrával na harmonike :) ... a tak sme zorganizovali "transport" harmoniky do hospicu. Bolo to potešujúce nielen pre pána Ľudovíta ale aj pre všetkých nás. Naozaj - bolo vidno, že hrá zo srdca, rád.

Podelíme sa s Vami o jednu pesničku, ktorú zahral pán Ľudovít vzácnej návšteve - Mikulášovi a jeho anjelovi:

Pár dní na to ako sme pána Ľudovíta odprevadili do domu Nebeského Otca (13. januára 2018), nám prišiel list od jeho manželky Emílie - dovolíme Vám doň v tejto chvíli nazrieť:

Úprimná vďaka za Vašu prácu i modlitby. V tých najťažších chvíľach ste stáli pri mojom manželovi a vlastne aj pri mne. S láskou ste sa o neho starali nielen vedomosťami, rozumom, rukami ale aj srdcom. S takým prístupom sa človek málokedy stretne. Ja Vám zo srdca všetkým ďakujem, že sme mohli ten prístup zažiť osobne. Uľahčili ste mu posledné dni života a umožnili mu ich prežiť bez bolesti.

Aj mne ste boli vždy blízko. Našli ste si aj pre mňa čas na povzbudivé slovo, úsmev, dodávali ste mi silu. Všetkým Vám za to patrí veľká vďaka. Denne sa za Vás všetkých modlím a vyprosujem pre Vás od Pána Boha zdravie a silu pri všetkých Vašich námahách. Nech Vás Panna Mária s Pánom Ježišom ochraňuje a sprevádza na každom kroku. Ďakujem Pánu Bohu za to, že mi ukázal, že existuje ľudskosť, láska, pochopenie, nakoľko pri skúsenostiach počas manželovej choroby, už som v ľudské dobro neverila.

Veľké poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa podieľate na prevádzke tohto vzácneho zariadenia. S vďakou manželka Emília a syn Miroslav.

Keď nám prišiel tento list vďaky od pani maželky Emílie, spomenula som si na jeden zážitok s pánom Ľudovítom:

Utorok - 12. decembra 2017 bol pre mňa z tých náročnejších na čas .. striedali sa porady a pracovné návštevy. Bolo už poobede a ja som rýchlym krokom v podkroví - v administratívnej časti hospicu - išla za ďalšou z povinností. ... a tu som zazrela, že v ekumenickej miestnosti niekto je. ... zamierila som tam a to, čo som videla ma potešilo :)
Ošetrovatelia - Julka a Valeri - zobrali pána Ľudovíta "na prechádzku" po hospici na invalidnom vozíčku. Vyviezli sa výťahom až hore do podkrovia a akurát v ekumenickej miestnosti stáli pred krížom. ... Vitajte :) povedala som a podala som pánu Ľudovítovi ruku na pozdrav. Valeri ma predstavil: "Pán Ľudovít, to je naša pani riaditeľka." ... On chytil moju ruku do svojich a pozeral mi do očí ... a po chvíľke mi povedal: "Dnes ste u mňa neboli." ... cítila som sa v tej chvíli previnilo. Nevedla som čo povedať. ... a po chvíľke ako na mňa pán Ľudovít pozeral a držal mi v rukách moju ruku som mu povedala: "Prepáčte mi, pán Ľudovít, dnes som mala náročný deň a ešte som nestihla prísť si vypočuť Vašu krásnu hru na harmonike. Počula som však o nej." ... bol ticho, pozeral mi do očí a ja som mala pocit, že mi vidí až do srdca; po chvíľke sa mu rozžiaril na tvári úsmev a povedal mi: "Odpúšťam Vám!"  ... bolo to také hlboko oslobodzujúce, že si ten pocit z prijatého darovaného odpustenia pamätám i dnes.

Už usmiateho pána Ľudovíta som pozvala na návštevu do riaditeľne :)  ... išiel rád. Potešili sme sa spolu - obdarovali sme sa navzájom svojim vzácnym časom.

  ČAS, ktorý máme k dispozícii, je obmedzený.
Patrí k najvzácnejšiemu "tovaru".
Keď mi z tohto "krajca" niekto určitý kúsok venuje, chápem to ako VZÁCNY DAR.
Tým, že mi niekto venuje pozornosť, hovorí, že ma považuje za človeka HODNÉHO ÚCTY, že mu stojím za to, aby ma bral vážne. Znamená to, že nie som preňho "vzduch".
Uznáva MOJU HODNOTU.
(Křivohlavý J.)