Ľudská tvár hospicu ❤

Mám veľkú radosť, keď mi pacienti povedia: „cítim sa ako v bavlnke".

Je mi cťou robiť v pôrodnici pre nebo.

Všetky rozhovory, momenty a chvíle s našimi pacientmi sú mi veľkou školou života.

Najvďačnejšie chvíle sú pre mňa, keď môžem byť pri pacientovi v posledných chvíľach jeho života.

Výber môjho povolania je slobodným autentickým rozhodnutím Božieho dieťaťa.

Toto ma na hospici a ľuďoch, čo tu pracujú očarilo. Záujem o pacienta a snaha, aby sa cítil do poslednej chvíle dobre...

... som naozaj vďačná za každý deň kedy môžem robiť túto prácu, pretože ju mám veľmi rada.

Vo svojej každodennej práci chcem vidieť v každom človeku dobro.

Poslanie si vybralo mňa. Je to srdcová záležitosť.

... v tomto povolaní som sa našla :)

Teší ma vedomie, že som súčasťou takého krásneho diela akým je hospic.

... som rád, že ste prišli, prídite zas

Mojou túžbou je pomáhať ľuďom v nepriaznivých životných situáciách. Dobrovoľníctvo v hospici je cesta, ktorou by som chcela kráčať aj do budúcna.

Dobrovoľníckou činnosťou viac dostávam ako dávam. Ten pocit byť užitočný, robiť radosť a pomôcť je na nezaplatenie.

Myslím, že služba v hospici je zmysluplná a dôležitá.

Služba chorým ma napĺňa, lebo rada pomáham, kde je to potrebné.

Vďačný moment je pre mňa každá možnosť vyskytnúť sa v hospici. Pre mňa je to tu jedičné.

Kedysi som mal ľudí zaškatulkovaných. Ale čas, životné skúsenosti a stretká v hospici mi hlavne otvorili oči. Svet nie je čierny, alebo biely. Je farebný...

Ako dobrovoľníčka chodím k lôžku za pacientom, rozprávam sa s ním, modlím sa alebo mu niečo prečítam. ... Pacienti mi dávajú viac ako ja im.