Ľudská tvár hospicu

Marta Kepeňová - dobrovoľníčka žehliarka a sprievod na sv. omšu - je súčasťou interdisciplinárneho hospicového tímu od roku 2005.

Pani Kepeňová, ste DOBROVOĽNÍČKA v paliatívnej starostlivosti, v hospici. Prečo ste si vybrala práve dobrovoľnícku službu u nás?

Ja som sa 22 rokov starala o moju mamu, chorú na sklerózu multiplex. Bolo to ešte za socializmu, kedy bola táto starostlivosť náročná, lebo neboli dostupné žiadne pomôcky, ako sú teraz (napr. plienky, podložky, wc kreslá a pod.). Krátko po maminej smrti ochorel manžel, ktorý zomrel v roku 2002 po 4. mozgovej príhode. Možno neuveríte, ale mne potom starostlivosť o chorých veľmi chýbala.
Preto keď bol v roku 2005 otvorený Hospic a hľadali dobrovoľníkov, veľmi rada som sa prihlásila. Pomáham so žehlením a vozím chorých na nedeľnú svätú omšu v hospici. Služba chorým ma napĺňa, lebo rada pomáham, kde je to potrebné. Doslova sa teším na službu v hospici a ďakujem za to, že sa môžem zúčastňovať na dobrovoľníckej činnosti.

Momentálne ste na dôchodku. Ste takmer rovesníčka s pápežom Františkom, kde čerpáte silu, že vládzete ešte pomáhať druhým?

Keď niečo vykonávame s láskou a radi, vplýva to aj na našu psychiku, dodáva silu, spokojnosť a optimisticky pohľad na život, čím si upevňujeme aj vlastné zdravie. To je odpoveď aj na vašu otázku, odkiaľ v mojom veku (84 rokov) čerpám silu ešte stále pomáhať. Určite je to aj pomoc zhora. Silu čerpám aj z každodennej účasti na svätej omši a z dôvery v Nebeského Otca podľa príkladu dona Dolinda Ruotola, ktorý sa modlil: "Ó Ježišu, celkom sa Ti odovzdávam, postaraj sa o všetko". A všetky starosti zložím do Jeho rúk.

S akými výzvami sa stretávate vo svojej dobrovoľníckej službe?

Často sa samozrejme zamýšľam aj nad smrťou, nad tým, čo prežívajú chorí v hospici. Hoci sa snažím byť empatická, nedarí sa mi vžiť do situácie zomierajúcich. Myslím si však, že na sklonku života, kým sme pri vedomí, mal by každý zhodnotiť svoj život, ľutovať všetky svoje zlé skutky, aspoň v duchu odprosiť každého, komu sme ublížili či už vedome alebo nevedome. Mali by sme odpustiť každému kto ublížil nám, prijať sviatosti na cestu do večnosti a potom s pokojom v duši už len dôverovať Božej láske a milosrdenstvu.

Ak by ste vedeli, že vám zostava posledných 24 hodín života, ako by ste využili tento čas?

A nakoniec, nie je dôležité, ako dlho žijeme, ale ako žijeme, ako dokážeme obetovať svoj čas a pomoc druhým. Pre tento cieľ sa snažíme využiť dní, ktoré nám ešte zostávajú.

Čo by ste odkázali tým, ktorí uvažujú o dobrovoľníctve v hospici?

Všetci, ktorí ešte váhate, príďte, pomáhajte hospicu a trpiacim ako dobrovoľníci a uvidíte, že z tejto vašej obetí získate viac, ako do nej dáte.

Bez ľudí sa HOSPIC robiť nedá.
... a nie bez akýchkoľvek ľudí ... tí ĽUDIA naozaj musia mať SRDCE ❤
(MUDr. Marie Svatošová)

Pani KEPEŇOVÁ, ďakujeme, že STE
a že ste s nami ako DOBROVOĽNÍČKA
v paliatívnej starostlivosti ❤

  späť na projekt Ľudská tvár hospicu