Darovať svoj čas, ktorý mi je najcennejší? - svedectvo dobrovoľníka Vladimíra
Pridané: 15.6.2017 19:47:15 Počet zobrazení: 11483
15 Jún 2017
Pracovať ako dobrovoľník na mieste, kde ľudia zomierajú? Ja??? Zľakol som sa a nechal som to tak. Hľadal som niečo iné veď je toľko možností. Hľadal som ďalej a ďalej, ale okľukou sa mi akosi stále vracala myšlienka na hospic. Akoby toto mala byť tá moja cesta. Žeby toto mal byť ten môj "pohár vody"? Dlhé mesiace som tú myšlienku odbíjal, ale napokon som na to rozhodnutie dozrel a prihlásil som sa.
Jedným z dobrovoľníkov nášho hospicu je aj Mgr. Vladimír Gábor. Je dobrovoľníkom, ktorý hodinu týždenne prichádza k lôžku chorých, hodinu týždenne venuje prácam na tvorbe novej webovej stránky hospicu a taktiež pomáha pri fundraiserských aktivitách.
Na benefičnom koncerte 11. 12. 2016 sa s nami podelil o to, aká bola jeho cesta k dobrovoľníctvu. Prinášame v plnom znení príspevok, ktorý si pre účastníkov koncertu pripravil:
****
Cesta, ktorá ma priviedla k dobrovoľníckej práci pre hospic bola pomerne dlhá. Keď som si uvedomil, že darovanie zopár stravných lístkov či eur človeku na ulici, alebo prispievanie na charitu mi nestačí, dlho som premýšľal ako urobiť niečo viac.
Viete, som v podstate šťastný človek. Boh mi daroval šťastnú rodinu, zdravie, prácu dostatok všetkého, čo potrebujem. Dokonca oveľa viac, než potrebujem. Cítil som potrebu to Bohu nejako vrátiť, aj keď mi je jasné, že ja Jemu nemôžem v ničom pridať.
V evanjeliu podľa Matúša som stále čítal, ako Kristus hovorí o tom, že všetci okolo nás sú vlastne istým spôsobom Kristus.
A ak nás niekto prosí o pohár vody, a my mu ho podáme, podávame ho samotnému Kristovi. Slová "Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili" sa mi nejakým zvláštnym spôsobom stále v mysli znovu a znovu vracajú, viac ako ktorékoľvek iné slová z evanjelií.
A tak som stále hľadal. Čo mi tým chce Boh povedať? Kto sú tí ľudia, čo potrebujú podať pohár vody? A čo je vlastne tým mojim pohárom vody, ktorý mám podať?
Chcel som urobiť niečo viac...
Chcel som urobiť niečo viac, než len to samozrejmé, čo robíme všetci, ako je starať sa o životy ľudí ktorých milujem. Robiť viac než len byť dobrý ku priateľom, kamarátom, či známym. Chcel som nájsť vlastnú cestu, robiť nejakú pravidelnú činnosť, ktorú potrebujú iní, ale už bez očakávania odplaty.
Lebo ako je tiež v evanjeliu podľa Matúša napísané, ak "Ak milujeme tých, ktorí nás milujú, akú odmenu môžeme čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania?"
Mojej rodine a práci venujem veľa času. A čas je zároveň to najcennejšie čo mám. Je ľahké darovať z prebytku, ale nemal by som práve preto darovať z toho, čoho mám málo?
Darovať svoj čas, ktorý mi je najcennejší?
Tak vo mne dozrelo rozhodnutie konať dobrovoľnícku činnosť. Podarilo sa mi nájsť v nabitom programe časové okno 2 hodiny týždenne, ktoré som si na to vyhradil. A teraz už len bolo potrebné nájsť miesto, kde budem ako dobrovoľník pomáhať.
Prvé, čo som urobil bolo, že som otvoril Google a naťukal do neho kľúčové slová "dobrovoľníci Trenčín". Na prvom mieste vo vyhľadávaní mi vyhodilo webstránku Hospicu Milosrdných sestier. Tušil som, čo je to hospic a veru nebolo mi všetko jedno.. :-)
Pracovať ako dobrovoľník na mieste, kde ľudia zomierajú? Ja??? Zľakol som sa a nechal som to tak.
Hľadal som niečo iné veď je toľko možností. Hľadal som ďalej a ďalej, ale okľukou sa mi akosi stále vracala myšlienka na hospic. Akoby toto mala byť tá moja cesta. Žeby toto mal byť ten môj "pohár vody"? Dlhé mesiace som tú myšlienku odbíjal, ale napokon som na to rozhodnutie dozrel a prihlásil som sa.
Je to iné ako čokoľvek, čo som si vedel predstaviť.
Som tam ešte veľmi krátko, ale už teraz je to pre mňa neoceniteľná skúsenosť. Je to iné ako čokoľvek, čo som si vedel predstaviť. Ale už dosť bolo rečí o mne, lebo ja som v hospici naozaj ten najmenší. Je tam veľa dobrovoľníkov, ktorí tú prácu robia dlhšie než ja a mnohé sestry, ktoré tam trávia dlhé hodiny denne. Ani ich všetkých ešte nepoznám. Im patrí môj obdiv a vďaka.
Viete, v dnešnej dobe je veľa spôsobov, ktorými pomáhame. Môžeme si adoptovať dieťa v Afrike a posielať mu peniaze na vzdelanie. Môžeme posielať peniaze na charitu. Organizujú sa všelijaké akcie, ako napríklad tento krásny koncert. Všetko sú to dôležité veci, pretože každý podáva ten svoj pohár Kristovi v ľuďoch okolo nás svojim vlastným spôsobom. Pretože každý máme cestu pripravenú len pre nás. Neexistuje jeden model, ktorý musia nasledovať všetci.
Život je rozmanitý vo svojich farbách a aj v podobách lásky, ktorú okolo seba môžeme rozdávať. Je však len na nás, či sa na túto cestu, ... prekročiť svoj vlastný tieň ....vôbec niečo hľadať, ....vydáme. A je potom veľkým oslobodením, ak ju nájdeme a dokážeme po nej kráčať.
Na jednej strane sa máme spolu povzbudzovať a zdieľať s našimi skúsenosťami v duchovnom raste, ale na strane druhej nás Kristus v evanjeliu napomína: "Nech tvoja ľavá ruka nevie, čo robí pravá..." A preto ja nehovorím tieto slová kvôli sebe. Nie som ničím výnimočný. Som taký ako vy - hriešny človek so svojimi chybami, zlozvykmi a nedokonalosťami.
Chcem Vás, v tomto čase Adventu, len povzbudiť začať robiť veci inak a nenechať sa odradiť. Lebo ako ktosi raz povedal: len blázon robí stále to isté, a pritom očakáva iné výsledky.
Ďakujem Vám všetkým, ktorí ste sem prišli a rozhodli sa podporiť náš hospic. Aj to je spôsob, akým sa veci dajú robiť inak.
