„Taká som rada, že som tu"

Každý pacient, ktorý prichádza do Hospicu má svoj osobitý životný príbeh. Vstupujeme do nich niekedy menej, niekedy viac... tak, ako nám to pacienti dovolia. Je isté privilégium sprevádzať človeka na jeho poslednej ceste tu, na zemi, s blížiacim sa príchodom do večnosti. Aj keď zvonku zväčša slovo hospic naháňa hrôzu a des, paradoxne veľakrát zažívame vzácny čas pacientovho odchodu. Z mnohých pacientov si spomínam na pani, ktorá hneď po príchode ku nám s úľavným povzdychom povedala: „Taká som rada, že už som tu". 🩷
Doma sa o ňu s láskou starali jej deti. Striedali sa pri nej deň i noc, no bolesti ich mamky sa zhoršovali a keď sa stali neznesiteľnými, domáca starostlivosť už nestačila. Aj pre jej manžela to bol veľmi ťažké. Nebol zvyknutý, že sa o neho nestará a neobskakuje ho, a tak toto napätie doliehalo na ňu i na deti. O to horšia bola jeho reakcia, keď sa dozvedel, že bude prijatá do nášho hospicu.
Príchod do hospicu jej akoby vdýchol nový život. Mohla si dovoliť cítiť bolesť a odovzdať sa starostlivosti, ktorou sme ju obklopili. U manžela sa tiež niečo zmenilo. Už po pár dňoch deti hlásili, že otec je ako vymenený. Začal chodiť na návštevy, hoci so smútkom a žiaľom, že stráca svoju manželku, no i s veľkým pochopením a uznaním jej ochorenia. Chcel jej vyjadriť, aká je pre neho dôležitá, ako sa cíti sám a ako mu veľmi chýba.
Pacientkine dni u nás však neboli naplnené len bolesťou, keď sa cítila dobre, háčkovala. Každý deň mala izbu plnú svojich milovaných. Na deň žien jej zdobila izbu obrovská kytica, o ktorej každému s hrdosťou hovorila: „To je od všetkých vnukov a vnučiek". Krásna kytička tulipánov bola od manžela. 🌷
Sme radi, že sme jej mohli poskytnúť priestor, kde cítila úľavu. Že spoznala, že i ona má právo byť chorá a nepodávať výkon na aký bola zvyknutá celý život. Mohla zažiť, že hoci nevládze, nestráca svoju hodnotu a každým dňom sa učila prijímať pomoc od druhých. 🩷