Cítim sa tu ako človek, ktorý má svoju hodnotu ...

Pridané: 19.12.2019 16:40:14 Počet zobrazení: 3323

19 December 2019

Bola chorá, mala onkologické ochorenie, na ktoré liečba nezabrala ... v Hospici Milosrdných sestier oslávila svoje 44. narodeniny, posledné... Vyrazilo jej dych, keď počula, že skôr než niekto z personálu vošiel k nej do izby v hospici, zaklopú... Povedala mi: "Vieš, cítim sa tu ako človek, ktorý má svoju hodnotu ..."

Cítim sa tu ako človek, ktorý má svoju hodnotu ...

Pozývame Vás prečítať si slová, ktorými riaditeľka hospicu opisuje to, čo sa v roku 2019 mocne dotklo (nielen) jej srdca:

Na jar tohto roku ma známy poprosil, aby som navštívila jednu rodinu z tohto kraja. Rodinu tvorili manželia zhruba v mojom veku, ktorí mali tri krásne neplnoleté deti – 2 dievčatá a 1 chlapca. Vybrala som sa teda v jedno nedeľné popoludnie na návštevu do tej rodiny. Rodinka bývala v priam rozprávkovom domčeku, tam to naozaj voňalo domovom. Ale tá mladá žena a mama – volala sa Ľubka – bola chorá, mala onkologické ochorenie, na ktoré liečba nezabrala. Brala už len paliatívnu liečbu, stav sa nezlepšoval, mala už pomerne veľké bolesti ale na perách úsmev a v žiarivých očiach sa pod chvíľou leskli slzy.
Napriek tomu, že chemoterapie ju obrali o dlhé vlasy, bola nádherná...

Hoci sme sa videli v ten deň prvý krát, rozprávali sme sa o tých najhlbších témach, posilňovali sme sa v modlitbe. Rozprávala som manželom o tom ako to je v hospici, že tam slúžia ľudia s dobrým srdcom, že v hospici pomáhame zvládať neznesiteľnú bolesť (fyzickú i psychickú) a usilujeme sa, aby sa pacient i jeho rodina cítili čo najviac ako doma, že návštevy sú neobmedzené a blízki pacienta môžu byť pri pacientovi cez deň i v noci.

Prešlo pár mesiacov a v auguste 2019 sa bolesť Ľubke tak vystupňovala, že sa to už doma nedalo zvládnuť; podchvíľou prichádzala k ním domov „rýchla" a odvážala ju na paliatívu a späť. Každá taká cesta bola krížovou. A hoci Ľubka veľmi túžila byť doma so svojimi drahými a oni túžili, aby ona – mama a manželka bola s nimi doma – neznesiteľná bolesť, na ktorú už bežné náplaste boli prislabé, to nedovoľovala.

Keď mi v auguste 2019 zúfalí a bezradní zavolali, nemeškali sme; Ľubku sme prijali do hospicu ešte v ten deň.

Našim lekárom sa podarilo zvládnuť vďaka dobre nastavenej liečbe bolesť, ošetrovali sme jej dekubity, s ktorými k nám prišla, pomáhali sme Ľubke v posledných dňoch i s dýchaním; naša psychologička, sociálne pracovníčky i duchovný viedli s Ľubkou hlboké rozhovory na témy, v ktorých už nejde o malichernosti.
Denne, naozaj denne prichádzali za ňou jej drahí i známi a obdarúvali ju tým najcennejším – svojim ČASom.
Ja sama som k nej prichádzala, rozprávala mi o tom, čo je jej srdcu veľmi ťažké na spracovanie, rozprávala mi aj o svojej radosti, radosti z každej kytice a návštevy. Pamätám sa aká bola rada, keď som sa nechala ponúknuť dobrými koláčmi, ktoré jej priniesol jej známy.

V jednu sobotu, ktorá nasledovala po oslave jej 44. narodenín, som ju zobrala aj s posteľou na sv. omšu – v hospici býva každú sobotu o 16.30 hod. sv. omša pre našich chorých. Ľubka túžila zobrať na výzdobu oltára všetky krásne kytice, ktoré prijala od svojich blízkych. Hovorila mi, že tie kvety už tým, že kvitnú chvália Pána.

Táto fotka je z toho dňa – je spravená v kaplnke – akási selfie :)
Ľubka ležala v polohovacej posteli, prikrytá svojou obľúbenou dekou, ktorú si priniesla z domu a spravili sme si fotku :) nevidno nám síce do tváre ale vidno naše ruky a cítiť lásku, ktorá medzi nami vykvitla.

selfie :)

Ľubka sa cítila u nás prijatá, hovorila mi o tom. Raz, keď mi opisovala svoje dojmy zo starostlivosti, hovorila mi – „Vieš, Noemi, keď som bola v nemocnici a mala som veľké bolesti, prosila som o liek a musela som naň dlho čakať a tu, ... tu sa ma sami od seba každú chvíľu prichádzajú pýtať, ako mi je a ak poviem, že mám bolesť, hneď mi sestrička pichne liek a je mi lepšie.

A vieš čo mi vyrazilo v prvé dni dych? ... (usmievala sa, keď mi to hovorila) ... Vyrazilo mi dych, keď som počula, že skôr než niekto z personálu vojde ku mne do izby, zaklopú... Noemi, oni zaklopú....
Vieš, cítim sa tu ako človek, ktorý má svoju hodnotu ..."

Ľubka u nás oslávila svoje 44. narodeniny a po 63 dňoch hospitalizácie obklopená ľuďmi z nášho hospicového tímu tichučko zomrela.

Príbeh tejto rodiny a mnoho podobných, ktorými sme svedkami, viedlo nás k myšlienke rozšíriť licenciu o mobilný hospic.
Ak Pán Boh dá, tím nášho mobilného hospicu (zdravotné sestry, lekár a sociálny poradca) bude v novom roku prichádzať v okruhu 30 km od hospicu do rodín, v ktorých majú človeka s onkologickým ochorením po neúspešnej ukončenej liečbe.
Budeme teda pomáhať aj rodinám, ktoré túžia, aby ich drahý bol s nimi doma až do konca. Podmienkou bude, že aspoň jeden člen, ideálne dvaja členovia rodiny sa budú môcť doma 24 hodín starať o svojho chorého.

ĎAKUJEME, že nám pomáhate pomáhať tam, kde to potrebujú...

Ľubka-Noemi

11
Apríl
2017

Dieťaťom som Božím ❤

Pridané: 11.4.2017 11:06:19 Počet zobrazení: 3350

Dieťaťom som Božím ❤ Dnešný deň (11. apríl 2017) bol výnimočný...

Čítajte viac... Komentáre: 0

Táto stránka používa cookies. Viac info