Ešte raz navštíviť svoju rodnú dedinku

Pridané 2.11.2019 16:13:59 Počet zobrazení 11187

Poznáme výrok sv. Matky Terezy: „Z počiatku som si myslela, že je potrebné obracať ľudí na vieru. Dnes viem, že mojou úlohou je ich milovať.“ ... my s ňou úplne súhlasíme. Pozývame Vás začítať sa do príbehu pána Jozefa, ktorého láska a pozornosť, ktorú u nás cítil, priviedla v posledných dňoch života k zmiereniu sa s Bohom. Príbeh opísala jedna z našich hospicových lekárok:

Ešte raz navštíviť svoju rodnú dedinku

Keď sme prijali pána Jozefa do hospicu, bol imobilný. Jeho nádorové ochorenie bolo v terminálnom štádiu s predpokladanou prognózou pár týždňov až mesiacov. I keď sa to stáva zriedka, pán Jozef sa počas pobytu v hospici opäť postavil na vlastné nohy a vďaka dobre nastavenej liečbe nemal bolesti. Chvíľu sme uvažovali, či nie je vhodné prepustiť ho, aby mohol žiť svoj život ako doposiaľ, niekde na ubytovni. Pán Jozef však nemal dobré sociálne zázemie. Bol sám, mal hlboko do peňaženky a blízko k cigaretám a alkoholu. Báli sme sa, že by sa dostal na ulicu a nemal by možnosť pravidelne užívať lieky.

Pýtali sme sa na jeho prianie. Povedal, že by si prial znovu sa vrátiť do svojej dedinky. Navštíviť krčmu, postretať starých známych... V hospici mu nebolo zle, no cítil sa izolovaný od toho "jeho sveta". A tak sa celý interdisciplinárny tím zamýšľal nad tým, čo môžeme pre pána Jozefa urobiť, aby bol v hospici spokojný.

Naša sociálna pracovníčka úspešne pracovala na vybavení jeho dôchodku. Náš technický pracovník mu namontoval slnečník na terasu. Kupovali sme mu jogurty a sladkosti, ktoré mal tak rád. Ale čo s jeho túžbou po rodnej dedinke? Samého by sme si ho tam pustiť netrúfli, ale keby šiel niekto s ním... Ale kto? A tak sme hľadali dobrovoľníka, ktorý by mal "rovnakú krvnú skupinu" ako on. No a našli sme. Po prvej vychádzke pán Jozef vyzeral skutočne nadšený. Hovoril: "Ten Martin, to je ale dobrý chalanisko". Nevieme, kde všade spolu boli, ani o čom sa zhovárali. Na výlete boli spolu párkrát. Vždy keď preňho náš dobrovoľník Martin prišiel, pánovi Jozefovi žiarili oči od radosti. Vyzliekol si svoj župan, ktorý nosil stále, nahodil sa a išli.

Z jednej takej vychádzky sa pán Jozef vrátil s dreveným ružencom na krku, ktorý potom stále nosil. Po relatívne dlhom období, čo bol pán Jozef v hospici, sme chvíľku dokonca zapochybovali o pravosti jeho diagnózy, až kým sa jeho stav zrazu nezačal zhoršovať. Hoci celú dobu, čo bol pán Jozef v hospici, nechcel kňaza ani vidieť, tesne pred odchodom do večnosti sa predsalen rozhodol zmieriť s Bohom. O pár dní neskôr zomrel. Náš hospicový kňaz poznamenal. "Darmo som za ním toľkokrát chodil, vždy ma odmietol; ... ale ten chalanisko ;) on ho musel obrátil v krčme."

Sme vďační za všetkých dobrovoľníkov, ktorí sa obetujú v službe našim zomierajúcim pacientom. Mnohí majú špecifické poslanie. Sú plnohodnotnými a nenahraditeľnými členmi nášho hospicového tímu. Ďakujeme.

 

Diskusia

(0 komentárov)

Nový komentár

Kontrolný kód

i

* (Povinné)

Predvoľby súkromia
Cookies používame na zlepšenie vašej návštevy tejto webovej stránky, analýzu jej výkonnosti a zhromažďovanie údajov o jej používaní. Na tento účel môžeme použiť nástroje a služby tretích strán a zhromaždené údaje sa môžu preniesť k partnerom v EÚ, USA alebo iných krajinách. Kliknutím na „Prijať všetky cookies“ vyjadrujete svoj súhlas s týmto spracovaním. Nižšie môžete nájsť podrobné informácie alebo upraviť svoje preferencie.

Zásady ochrany osobných údajov

Ukázať podrobnosti
Produkt bol vložený do košíku
Pokračovať v nákupe Objednať